Castle in the clowds
15. 1. 2014
,,Saša," zašepkal.
,,Tu som," usmial sa škriatok v jeho náruči. Jeho myseľ akoby odmietala prijať fakt, že je teraz tu pri ňom, že ho drží v náručí a hladí jeho hebkú pokožku. A čím viac bolo vidno protivné slnko, tým bolestnejšie si uvedomoval, že ho onedlho bude musieť pustiť. A on nechcel. Znova sa na neho len dívať a márne túžiť kým slnko nezapadne a on znova nebude len jeho.
,,Ach Charles," vzdychol si Saša a pohladil ho po líci. Snažil sa svojho milého upokojiť. ,,Znovu budeme spolu," šepol.
,,Ja viem...ale bojím sa čo by sa stalo, keby na toto prišiel otec. A je mi smutno."
,,Smutno?"
,,Za tebou."
,,Však som stále pri tebe."
,,Ale potom celý deň nebudeš." Charlie sa zatváril ako dieťa, ktorému vzali hračku.
,,Budem tu s tebou večer a celú noc. No tak."
,,Chcem ťa mať celý deň. Chcem sa ťa dotýkať bez hrozby trestu, bozkávať ťa."
,,Raz..." Sašov hlas sa zadrhol. Sám si bolestne uvedomoval, že ich stretávania v noci sú strašne málo.
Potom sa vymanil z hrejivého náručia prešiel ku veľkému oknu. Zadíval sa von. Blízko zámku, na ktorom žili bolo kráne. Kamenné nádvorie s krásnymi sochami a farebnými kvetmi. Avšak celé okolie hradu zahaľovala hustá hmla. A tak zámok vyzeral, akoby sa vznášal v jednom oblaku. Pohľad z diaľky bol naozaj zvláštny. Saša ho videl len raz, a to keď na tento zámok prichádzal ako decko. Dodnes si ho pamätal.
Zo zadu ho objal Charles.
,,Žiadne raz. Chcem ťa teraz. Chcem ťa len pre seba hneď."
,,Vieš, že to neni možné. Tvoj otec..." Charles ho prerušil.
,,Utečieme."
Hooo...
(Mizu-chi, 13. 2. 2014 18:28)