Znova budeme spolu
Rakovina je zákerná choroba. Okradne vás o všetko. Pomaly, potichu. Vezme vám to, čo milujete najviac.
Spoznal som ho zhruba pred dovmi rokmi. Bol nádherný. Toľko života v jednom tele. Vtedy som ešte netušil, že je chorý. Dozvedel som sa to až pár mesiacov potom, ako sme spolu začali chodiť. A to dosť kruto.
Bolo to ráno po našom prvom milovaní. Najdokonalejšia noc. Ale to ráno ma desí ešte dnes. Zobudil som sa prvý, maličký bol pritisnutý na mňa. Avšak onedlho sa zobudil. Posadil sa a ja som ho z ľahu pozoroval. On vyzeral dosť dezorientovane, tak som do neho zo srandy šťuchol.
,,To to bolo až tak super?"
,,Kde som? Kto ste?" Toto ma vystrelo do sedu.
,,čo? To som predsa ja. Shiro." Maličký začal vrtieť hlavou a odsúvať sa. Vzal som ho za ruky.
,,No tak, včera sme sa predsa milovali. Prosím, čo sa to s tebou stalo?"
,,Nechajte ma. Chcem ísť preč. Prosím."
Bolo to ako z najhoršej nočnej mory. Nakoniec si spomenul, ale tie minúty predtým...boleli. Až moc.
Keď sa to opakovalo, zavliekol som ho ku doktorovi. A tak sme prišli na nádor na mozgu. ľudia sa väčšinou pod takouto správou zložia, ale on nie. Stále sa smial, bláznel sa...bol to proste on. Po chemoterapiach mu začali vypadávať vlasy a telo chradnúť. ale stále bol nádherný. Najťaššie pre mňa bolo, keď si nespomínal na nič. Ani na vlastné meno. Vtedy mi neostalo nič iné ako ho so slzami v očiach silno objať a počkať. Trápil sa, trápil som sa aj ja. Ale snažil som sa byť minimálne tak silný ako on.
A potom prišiel ten deň. A potom ďalší a ďalší a on tu už nebol. Neležal už pri okne a nedíval sa von oknom s tým krásnym úsmevom. Naraz som nemal koho hladiť a opatrne obímať. Ostal som sám a to priznanie bolelo ako čert. Rozožieralo ma.
Plakal som tri dni v kuse. Ležal som stočený v klbku a plakal. Za ním a za jeho úsmevom. Na štvrtý deň a ja som sa postavil z postele. Vychádzalo slnko. A ja som sa usmial. Dosť krivo. Stále som bol smutný, stále to bolelo, stále som mal chuť rozplakať sa. Ale on sa už netrápil. Už mu bolo lepšie. A ja každý deň dúfam, že tam niekde na mňa čaká. Raz totiž prídem za ním a už nikdy ho nepustím.
Paráda
(Karin, 1. 4. 2019 13:42)