Náš svět snů

,,Tak už?" ozval sa hlas temný ako tiahla smola avšak prekvapivo nežný. Ochraniteľské ruky sa mi nežne položili na plecia. 

,,Myslím, že hej," odvetil som po tichu. Bál som sa. Bál som sa bolesti, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou toho, čo malo nasledovať. Tak ako všetkého. Vždy som sa bolesti bál. Ale teraz tu bol On, aby ma od nej chránil. Nie však pred touto. Touto bolesťou som si musel prejsť sám. On tu bol len preto, že bol môj. 

,,Bude to dobré. Nie...nebude. Nebudem ti predsa klamať, maličký. Bude to bolieť. Príšerne. Ale každá bolesť raz skončí. Aj táto. A potom bude dobre. Neboj sa." Posledné dve slová mi už len šepkal. 

Ostatné udalosti mám ako v hmle. Prvé pocity boli akoby sa mi podkožou chrbta niečo hýbalo. A potom začala stračná bolesť, ktorá pohltila všetko ostatné. Keď som konečne otvoril oči, našiel som sa v Jeho náručí. Všade navôkol bola krv. Moja... Ležal som na zemi na bruchu a on sedel pri mne. Cítil som, že ku mne niečo pribudlo. Pokúsil som sa s tým pohnúť. Strašne to zabolelo. 

,,Opatrne. Rany máš ešte čerstvé." 

,,Uhm." natiahol ruku a On ju chytil Usmial som sa. 

,,Som strašne unavený," šepol som slabo. 

,,Pochopiteľne. Vydal si veľa energie." Zavriem oči a opäť sa nechám pohltiť tmou. 

                                       

                                                                                        xxx

 

Prevalím sa na druhý bok a nespokojne zamručím. 

,,Richaaaard," zakričím. Sakra, kde sa ten chalan fláka? 

,,Damián?" padne na mňa veľký tieň. Radostne sa usmejem a natiahnem ruky. Richard nadomnou si len povzdychne. 

,,Si ako malé decko," okomentuje moju snahu nalákať ho do svojho náručia. 

,,A preto ma ani objať nemôžeš," nafúknem sa a posadím. Damián si len povzdychne. 

,,Daj pokoj." Potom už sledujem len jeho kroky do domu. Naštvane zavrtím hlavou a zvalím sa späť do trávi. 

Čo je s tým chalanom zle? Vtedy bol tak milý a pozorný, utešoval ma, staral sa o mňa. Akonáhle však bolesť pominula a rany boli zhojené, začal byť ako kus ľadovca. 

Nakoniec sa zodvihnem a odkráčam do lesa. Chyba, ale to som si mal uvedomiť až neskôr. Zatiaľ som len nasrato kráčal po hustom lese. Najhoršie bolo, že som nevedel na koho sa vlastne nasieram. Či na Richarda, že je ako umrznutý gikobraz, či na seba, že neviem kde sa stala chyba. Ničilo ma to. Richarda som mal v podstate rád. Bol to jediné, čo mi ostalo. Ale pomaly som nadobúdal dojem, že on je so mnou len z povinnosti. 

,,Malý operenec sa nám zatúlal," začujem nepríjemný smiech. Po chrbte mi prejde nepríjemný mráz.

,,A ešte aj bez ochrancu," pridá sa ku nemu druhý. Dvaja...lovci! A ja som sám. Okamžite sa zmením na veľkého vlka, takto som menej zraniteľný, ale bez ochrancu...neviem či mám vôbec nejaké šance.  

Ochrancovia sú v podstate lovci, ale na vlčej strane. Majú ten istý magický základ ako lovci, čiže dokážu efektívne využívať magický potenciál. To nám démonom chýba a na to máme ochrancov Nech sa o nás hovorí čo chce, mágiu používať nedokážeme. Ale ten môj tu neni. Umriem? Pravdepodobne. Ak so mnou teda nemajú iné plány. Ale čo by už len chceli robiť s démonom, ktorý je tak slabý, že skoro neprežil rast krídiel a vlastný ochranca ho ani nechce? taký je dobrý akurát tak smrti. 

Bojujem. Pud sebázochovy mám, takže sa nedám zabiť len tak. Avšák po pár desiatok minút ma lovci nechávajú v mojej ľudskej podobe ležať v kaluži krvi v domienke, že si so mnou nemusia dávať toľko roboty a skapem už aj sám. Odchádzajú. S námahou sa prevrátim na chrbát a usmejem sa. Svietia hviezdy....ako vtedy. Najkrajšia udalosť môjho bezvýznamného života. Udalosť, ktorá mi dala človeka o ktorom som si myslel, že ma bude milovať a bude ma chcieť. Nič z toho sa síce nesplnilo, ale bolo krásne na pár okamihov tomu uveriť. Richard...ach Richard. Mal si ma tam nechať vykrvácať, bolo by to tak lepšie pre nás oboch. Ty by si sa netrápil s tak nič nezamenajúcim tvorom ako ja a ja by som sa netrápil preto, že ma nemiluješ. Viem, že si mal vyššie ciele, že si sa chcel byť ochrancom nejakého vysokopostavného démona a ja som ti to prekazil. Zavesili ti ma na krk a ty si sa musel starať. Je mi to tak ľúto. ale neboj, už umieram, už ti nebudem otravovať život. Zavriem oči. 

,,Damián..." 

                 

                                                                                        xxx

Zžmurkám do šerej miestnosti. Som...doma. V našom dome. Ale ako? V tom lese som mal predsa umieť. Mal...ale teraz som tu. 

,,Damián," prehovorí na tichý hlas. Zamerám sa na dvere. 

,,Richard." Oslovený si sadne ku mne na posteľ. 

,,Nemal som ťa nechaž samého." 

,,To...je v poriadku. Mal som tam umrieť. Ty by si dostal nový život, nejakého vysoko postaveného démona ako si vždy chcel a všetko by bolo v poriadku," šepkám. Jemná ruka sa ma dotkne vo vlasoch. 

,,Som rád, že si to prežil. Si predsa môj." 

,,Ale nie som vysoko postavený. Skoro som neprežil rast krídiel...nie som ani priemerný. Som nič. To, že som démon dokazujú len moj krídla." 

,,Maličký, si môj, a to je všetko, čo potrebujem. Do toho lesa som ťa nemal nechať ísť samého. Mrzí ma to. O to viac, že to dopadlo takto." 

,,To..je v poriadku, naozaj. Postarám sa o seba, nemusíš tu byť so mnou." 

,,Nechaj ma prosím napraviť moje chyby. Nemal som  ťa od seba takto odstrkovať. Prepáč mi tú bolesť." Opatrne ma pobozká na čelo. Obímem ho. 

,,Milujem ťa. Preto to tak strašne bolelo," šepnem. richard ma schová vo svojom náručí. 

,,Ty si démon zo všetkým, čo k tomu patrí. Si oddaný, krásny a silný. Ale ja som zlý ochranca. Odstrkoval som ťa, ohrozoval som tvoj život a nakoniec nechal skoro zabiť. Nezaslúžim si  ťa."  

,,Nehovor tak prosím. Nechcem iného ochrancu. Vieš, vtedy pri tej premene a tie dva týždne po nej, keď  si sa mi staral o rany a hýčkal ma....to bolo to najkrajšie obdobie za celý môj život. Tú spomineku v sebe uchovávam ako najcennejší poklad. ďakujem ti." Richard sa čelom oprie o to moje. 

,,Chcem ti dať ešte mnoho krásnych vspomienok." Skloní sa a pobozká ma. 

Poznáte ten pocit, keď sa bojíte umrieť? Ono je to väčšinou vtedy, keď je vaša láska opätovaná. Materská, kamaratska, súrodenecká milenecká...je jedno aká. Proste láska. Keď sa bojíte umrieť, lebo viete, že tým tomu druhému ulbížite. Viem aké to je. Vie, že keby som sa vtedy v tom lese poddal smrti, Richardovi by som ublížil. Nebál som sa smrti, lebo môj život nevedel nájsť lásku. Ale to sa zmnilo. Teraz nenesiem zodpovednoť nie len za svoju lásku, ale aj za tú jeho. Preto som sa začal smrti báť. aby on nemusel byť nikdy smutný. KONIEC